Hry

O titule

Samuel Beckett (1906 – 1989) je jeden z najvýznamnejších a najosobitejších umelcov dvadsiateho storočia. Spisovateľ a podľa niektorých kritikov posledný dramatik, ktorý sa stal svetoznámym a ohlas na jeho dielo bol a stále je celosvetový. Jeho najznámejšia a dnes už legendárna hra Čakanie na Godota patrí k novodobým mýtom. Formou aj obsahom. Čakať na Godota – to je dnes idióm, ktorý používajú aj tí, ktorí túto hru nikdy nevideli a nečítali. Beckett, ktorý sa vždy vyhýbal publicite, sa najmä po udelení Nobelovej ceny v roku 1969 stal objektom mimoriadneho záujmu ako spisovateľ, ale i ako súkromná osoba. „Ako tvrdia autori obrovskej beckettovskej bibliografie, iba o Kristovi, Napoleonovi a Wagnerovi sa napísalo viac ako o tvorcovi Godota,“ píše v úvode k tejto knihe Marek Kędzierski, režisér, divadelný kritik a spisovateľ. V roku 2006 urobil rozhovor s dlhoročnou Beckettovou osobnou aj intelektuálnou partnerkou Barbarou Brayovou. Bývalá redaktorka BBC (a prekladateľka Marguerite Durasovej, Jeana Geneta, Jeana-Paula Sartra či Jeana Anouilha) hovorí o Beckettovom poslednom texte Ako to povedať a spomína na ich vzťah i na zaujímavé podrobnosti týkajúce sa Beckettovho spôsobu písania.

Do časti venovanej hrám je zaradených päť kratších hier v nových prekladoch (Katastrofa, Bez slov I, Bez slov II, Skica pre rádio I., Skica pre rádio II.) a ťažiskové hry Čakanie na Godota (preklad Elena Flašková), Koniec hry (preklad Alexandra Ruppeldtová), Šťastné dni (preklad Alexandra Ruppeldtová). Prvýkrát vychádza v slovenskom preklade hra Eleutéria (preklad Mária Ferenčuhová), ktorej zverejnenie si autor síce neprial, ale po jeho smrti vyšla vo francúzštine aj v angličtine. A práve tejto hre, okolnostiam boja o jej zverejnenie a dôvodom, pre ktoré ju autor nechcel publikovať, sa okrem iného venuje štúdia Samuel Beckett. Niekoľko čŕt, ktorej autorom je Martin Ondriska.