Až na vrchol

Denníkový záznam z jedinečného horolezeckého pokusu

O titule

Napínavý a zároveň zábavný denníkový záznam z jedinečného horolezeckého pokusu o zdolanie Panenskej hory (330 m n.m.), ktorý na prelome marca a apríla 2008 podnikla skupina špičkových horolezcov sústredených okolo fenomenálneho vrbovského muzikanta Branislava Jobusa. Kniha sleduje úmorný boj výpravy od založenia základného tábora v lokalite Šípkové pri Vrbovom až po útok na vrchol. Hoci sa v príbehu stretneme so šerpami, skobami aj kyslíkovými prístrojmi, viac než typické horolezecké reálie a rekvizity nás zaujme boj mužov o prekonanie samých seba. 

Recenzia

Lavina padá vzhůru

1982
Naposledy přinucen zúčastnit se rodinné dovolené.
Omámený a umořený ze zápachu benzínu a sestřiných zvratků vystupuji v cíli naší cesty. Přehrada Čerenec, Vrbové.

Vrbové.
V tu samou dobu zvedne místní chalan hlavu a všimne si, že stojí pod horou.
Jmenuje se Jobus Branislav, jeho pán brat je Velitel, jeho bratranček je Romanko Klčo a jeho kamarád je i Kusýk.
Zem se třese, kameny se chvějí.
Pod chrbáty karpatských hor se sbírá lavina.

Lavina je živel. Lavina strhne všechno, co se jí po cestě nabízí. Kámen, alkohol, kriak, talent, Hrdinu, sníh, cigaretle, bahno, ctižádost. Všechno to promíchá a nezadržitelně valí vzhůru.
Až na vrchol.

Na vrchol je to blízko i daleko.
Malá lavina může smést vrchol rychle. V malé lavině je málo věcí a překážkám se snadno vyhne.
Velká lavina se valí pomalu. Velká lavina na sebe nabaluje další a další věci a překážky vstřebává. To, co bylo v jejím zárodku se ocitne pod velkým tlakem. Vlastností tlaku je, že může rozdrtit to, na co tlačí. Nebo to, na co tlak tlačí, exploduje.
Zkrátka, velká lavina se vůbec na vrchol nemusí dostat.

Velká lavina však taky může ze sebe po cestě vyloučit všechno, co jí brzdí. A nahradit to tím, co jí na cestě vzhůru pomůže.

A když se velká lavina dostane přímo pod vrchol, může se zastavit a zeptat se sama sebe, jestli vlastně chce ten krásný vrchol smést.

2007
Vrbové.
Sedím vedle epicentra laviny, těsně pod vrcholem a ptám se: „Chce Jobus Branislav až na vrchol?“

JUDr. Richard Pecha
Člen Pražské horské služby

Ukážka

KONKURZ

Páni, za tri dni v mestskej kinosále! Idem oddeliť zrno od pliev, zahlásil spokojný Veliteľ, poklopkal na hodinky a dodal, že o 15:00! Jovan?
Jasné, vedúcko, povedal som, a bolo cítiť, že napätie z toho, že je v miestnosti cudzí človek, už dávno opadlo.
Rozlúčili sme sa už ako ľudia, ktorí budujú niečo spoločné. S Luboslavom sme si počas tých troch dní čakania na horolezecký konkurz čas krátili lozením po rôznych špecializovaných obchodoch a nákupmi horských kostýmov a vercajchu. Krásne šuštiakové, novučké laná, skoby... všetko, čo je potrebné. Jednoducho, nádhera. V čerstvých novinách akurát písali, že po dvoch rokoch zákazu opäť povolili v Etiópii esemeskovať. Tak dúfam, že tam náš Veliteľ lokalitu nevyberie. Srandovali sme, ale človek nikdy nevie. Lepšie sa zapozerám a čo nezbadám. V inzercii bol palcový nadpis: Konkurz na výpravu na horu, ktorú ešte nezdolala žiadna výprava! Berieme len najlepších z najlepších!

Teda ten Veliteľ asi na voľačom ide! Inak to nie je ani možné! Zalamentoval som radostne a zalomil rukami.
Luboslav sa len pousmial a zapálil si ďalšiu, už neviem koľkú cigaretu. Som ti hovoril, že jedine Veliteľ, potmehútsky dodal.

Začal sa konkurz.

Šialenstvo. S tým som teda ozaj nepočítal. Zo svetovej špičky prišli hádam všetci, ktorých Veliteľ obvolal! Teda, okrem už spomínaných Kórejcov a Američana.
Na konkurze sa zaregistrovalo 287 záujemcov.

Tak to máme na celé poobedie v zrýchlenom tempe, zahlásil pokojný Veliteľ. Poďme do práce, nech viem, čo nás čaká.
Sadli sme si do sedadiel pre divákov a na pódiu mohlo začať predstavenie, koniec ktorého som si nevedel ani predstaviť. Latka mojej fantázie sa posúvala do sfér, o akých sa mi dovtedy ani len nesnívalo. Začíname, páni!, nahlas všetkých upozornil Veliteľ. Poprosím vstupovať podľa poradových čísel, ktoré ste dostali pri registrácii!

Prvý účastník. Miestny šuhaj. Vystúpil na pódium. Uklonil sa a povedal: Hovoria mi Spiderman. A po tejto vete vyletel ako pavúk lezom hore po ľavej časti odostretej opony. Zmizol medzi divadelným osvetlením.
To čo bolo toto?, povedal som nahlas. Luboslav začal fajčiť. Požiadal o výnimku v kinosále a hospodár budovy mu priniesol popolník. Z Veliteľa vyšlo len jedno slovo: Ďalší!

Druhý účastník. Na pódium prišiel macher, ktorý zdolal všetky osemtisícovky, Talian Reinhold Messner. Postavil sa, niečo povedal po taliansky v tom duchu, že dobrej den... zamával, Veliteľ si niečo pri jeho mene poznačil a povedal: Ďalší!
Ako tretia sa zjavila ďalšia talianska horolezecká hviezda. Sergio Martini. Ani som nedýchal od vzrušenia, že predo mnou stojí taká kapacita. Veliteľ si ho premeral očami a povedal: Ďalší! Ešte ich je 284!

Ako štvrtý prišiel na pódium pre nás neznámy muž v horolezeckom odeve. Postavil sa a spustil mená štítov, ktoré už zdolal. Pik Lenina (Luboslav sa na mňa usmial), Mount Everest, K2, Šiša Pangma. Dopovedal a odišiel. Veliteľ si zase niečo poznačil do svojho diára a povedal: Ďalší!

Ako piaty prišiel chlapec z východného Slovenska. Postavil sa do stredu pódia a povedal: Hovoria mi Maco a spievam sociálne rege. A už počas týchto slov sa na pódiu rozbaľovala sprievodná hudobná skupina. A ty tu čo chceš?, povedal Luboslav. Veď superstari majú sálu objednanú až na zajtra! Nechajte ho, nech dá. Každý má právo! Každý by mal dostať šancu, povedal Veliteľ a hneď na to sa začala sálou šíriť pieseň z názvom Sociálne rege:

Ja si hrám tu toto rege socialne, som mlada rodina. A nemam byvat, dajte mi byvat, dajte socialne istoty, dajte zaruku roboty, deti slušne vychovat, v takejto spoločnosti.

Ja si hrám tu toto rege socialne, no v Afrike niet žuvat, do ust si nič dat. Šak sa pozrite na seba jak vyzerate, chovate sa normalne?

Ostal som vybúraný ako poistka. Mne sa ten chlap páči!, povedal som. Luboslav si zapálil ďalšiu cigaretu a Veliteľ zavelil: Ďalší! Tohto berieme, niekoho so sociálnym cítením potrebujeme.