Skúsme to znovu

O titule

Ďalší bestseller Robina Pilchera, ktorým sa definitívne zaradil medzi najúspešnejších autorov románov pre ženy, ponúka pútavý romantický príbeh o sile rodiny, priateľstva a lásky. Hlavná hrdinka, škótska farmárka Liz, musí čeliť sklamaniu v osobnom živote i vážnym finančným problémom, no napriek tomu v sebe nachádza silu začať odznova...

Ukážka

Zložila, sadla si na posteľ a zaborila tvár do rúk. Výborne, pomyslela si, ďalšia premárnená príležitosť. Nepochybne budeš takéto úbohé, hlúpe výhovorky používať do konca svojho smutného, osamelého života. Silno si vyfúkala nos, vstala a vrátila sa do kúpeľne. Cestou si vyzliekla svetrík. Zavesila ho na držiak na uteráky, pustila horúcu vodu a umyla si tvár. Bolo jej jedno, že je horúca. Uterákom si vydrhla tvár a pozrela do zrkadla, či sa jej podarilo zmyť všetok mejkap. Oči mala opuchnuté a nos červený. Pokrútila hlavou. Aká si atraktívna. Úžasne atraktívna, namojdušu!
Ktosi krátko zaklopal na dvere. Pritisla si uterák na ústa a načúvala. Ak neodpovie, ten, čo je pri dverách, odíde. Znovu sa ozvalo zaklopanie. „Señora?“ Hlas bol veľmi vysoký, no bola si istá, že je to muž. Podišla k dverám.
„Prosím?“
„Servicio de habitaciones, señora. Izbová obsluha.“
Liz hodila uterák na posteľ. „Dobre. Počkajte chvíľu, prosím.“ Pretrela si oči, zhlboka sa nadýchla, podišla k dverám a otvorila.
Na prahu stál Will, opieral sa lakťom o rám. „Ahoj. Myslel som, že neotvoríš, ak si budeš myslieť, že som to ja.“
Liz naňho pozrela. Vlasy, ešte vlhké zo sprchy, mal začesané dozadu. Bol oblečený, ako keď sa videli naposledy, no džínsy aj tričko mal čerstvo opraté. Sklonila hlavu, aby jej nevidel do tváre, a nemusela mu pozerať do prenikavých modrých očí. „Will, myslela som to vážne. Nie je mi najlepšie.“
„Jasné. Preto si sa vyobliekala.“
„Nie som vyobliekaná. Tieto šaty sú staré ako Matuzalem.“
„Nezáleží na tom, aké sú staré. Ide o to, ako v nich vyzeráš, a vyzeráš celkom dobre.“
Pristúpil k nej, chytil ju za bradu a zdvihol ju. „Čo sa stalo, Liz?“ opýtal sa potichu.
Jeho láskavý tón bol na ňu priveľa. Znovu ju zaplavil smútok a skrivila tvár. „Cítim sa tak...“ Viac zo seba nedostala a rozvzlykala sa.
Objal ju okolo pliec a pritiahol bližšie. „No, no, no,“ upokojoval ju. „Určite to nebude až také zlé.“
„Nie?“ vzlykla. „Ako vieš?“
„Dobre, dobre, možno neviem.“ Vzal ju za ruky a položil si ich na boky. „Čo takto priateľské objatie? Pomôže?“ Silno ju stisol. „Je to lepšie?“
Jeho telo jej pripadalo známe. Pevné svaly na chrbte, mocná postava, silné ruky, ktoré ju objímali. Rozdiel bol len vo výške a vôni – používal drahú kolínsku, akú by si Gregor nikdy nemohol dovoliť. Odtisla ho a ustúpila. Uvedomila si, že naňho pozerá pohŕdavo. Vycítil to a zhlboka sa nadýchol. „Prepáč,“ riekol potichu. „Nechcel som...“
Zdvihla ruku, aby ho umlčala. „Nie. Ty sa nemusíš ospravedlňovať. Možno si si však uvedomil, s akou zvädnutou kvetinou máš dočinenia.“
„Nemyslím, že si zvädnutá kvetina. Možno si veľmi zranená, no nie zvädnutá. Ty zase možno rozumieš, čo cítim k otcovi – k niekomu, koho som mal veľmi rád, komu som veril a kto jedného dňa len tak vstal a odišiel z môjho života.“ Vopchal si ruky do vreciek džínsov. „Viem, o čom hovoríš, Liz. Aj ja som to zažil. Pravda, za iných okolností, no neprestalo to bolieť.“
Pozrela naňho. „Ale tebe nič nie je. Nie si na tom ako ja.“
„Naozaj? Mám prácu, vďaka ktorej stále cestujem. Prečo? Lebo sa nechcem usadiť. Prečo sa nechcem usadiť? Pretože nechcem niekoho stretnúť a oženiť sa. Prečo sa nechcem oženiť? Odpoveď je jasná.“ Stíchol a poobzeral sa. „Nikdy pred tým neunikneš, no musíš sa naučiť vyťažiť z toho čo najviac.“ Podišiel bližšie a chytil ju za ruky. „Povedz, ako sa volá tvoj manžel?“
Zahľadela sa naňho. „Načo ti to bude?“
„Len chcem vedieť jeho meno.“
„Gregor.“
„V tom prípade dopekla s tebou, Gregor, a dopekla s tebou, otec.“ Zoširoka sa na ňu usmial. „Mala by si to povedať aj ty – nie o mojom otcovi, na to mám právo ja, no môžeš to odkázať manželovi.“
Liz pokrútila hlavou. „Nemôžem. Nikdy som mu nič také nepovedala.“
„Som si však istý, že si mala chuť.“
Liz sklonila hlavu, aby skryla úsmev, ktorý sa jej vkradol na tvár. Znovu ju chytil za bradu a nadvihol ju, aby mu pozerala do očí. „No tak, povedz to.“
Mlčala. Nedarilo sa jej potlačiť úsmev. „Dopekla s tebou, Gregor,“ vyriekla neisto.
„Nie, nie,“ zhodnotil ako režisér, ktorý skúša s jednou zo svojich najlepších herečiek. „Nebolo v tom dosť citu. Skús to znovu.“
Liz nevedela, či sa smeje, alebo plače. „DOPEKLA S TEBOU, GREGOR!“
„Dobré,“ pochválil ju. Objal ju okolo pliec a znovu si ju pritiahol. Zaborila tvár do chlopne jeho saka a cítila, ako jej po tvári tečú slzy. Zároveň sa však žiarivo usmievala. Úsmev pomaly zmizol, keď zaostrila pohľad na otvorené dvere. Odtisla Willa a očami mu naznačila, aby sa obzrel. Stála tam rodinka od raňajok – otec, jeho žena s kolozubmi, vycivená tínedžerka a všetci ostatní. Will sa obrátil k Liz a zahryzol si do pery, aby sa nerozosmial. Pozrel na rodinku a zakýval im. „Ahojte,“ pozdravil ich veselo.
Otec neodpovedal, len na oboch chladne pozrel. Potom sa pobral preč. Žena sa nervózne usmiala a vzápätí všetci vykročili za ním.
„Ach,“ vzdychol Will. „My dve stratené duše sa asi staneme atrakciou tohto hotela.“
Liz vybuchla do smiechu. „Je to tvoja chyba.“
Will pokrčil plecami. „Stáva sa to, keď som hladný. Som veľmi nervózny a vravím neslušné veci.“ Usmial sa. „Čo keby si zašla so mnou niečo zjesť, aby som to už nerobil?“
Liz na chvíľu zaváhala. No tak, pomyslela si, ži ďalej. Nebuď hlúpa. Prikývla. „Musíš počkať, kým sa trochu namaľujem.“
„Nevieš,“ odvetil, oprel sa o stenu a prekrížil si nohy, „že čas v Španielsku takmer nič neznamená?“