Hra so sklenými perlami

Vrcholné románové dielo klasika svetovej literatúry

O titule

Vrcholné románové dielo klasika svetovej literatúry a nositeľa Nobelovej ceny predstavuje príťažlivý, no najmä stále aktuálny fenomén európskej literatúry 20. storočia. Vďaka autorovej syntéze západnej a východnej filozofie býva označovaný za fantasticko-kritický či utopický román, prenikajúci do osudu jednotlivca a odpovedajúci na túžbu človeka po vnútornej vyrovnanosti a kultivovanej ľudskosti.

Ukážka

Pracovník, čo netušili tí, ktorí ho poznali len z jeho reprezentatívnej stránky, napríklad, keď v slávnostnom ornáte viedol veľké hry alebo keď prijímal zahraničné delegácie. Hovorilo sa o ňom, že je chladný, ba studený človek rozumu, ktorý má voči múzickému len zdvorilý vzťah a medzi mladými a zanietenými milovníkmi hry so sklenými perlami bolo príležitostne o ňom počuť skôr odmietavé výroky – boli chybné, lebo hoci nebol nijakým nadšencom a pri význačných verejných hrách sa skôr vyhýbal veľkým a vzrušujúcim témam, jednako len jeho hry, skvele postavené a formálne neprekonateľné, znalcom dokazovali, že je ozaj dôverne oboznámený s nevyspytateľnými problémami sveta hry.
Jedného dňa magister ludi dal k sebe zavolať Jozefa Knechta, prijal ho vo svojom byte v domácom oblečení a spýtal sa ho, či by mu bolo možné a prijemné v nasledujúcich dňoch vždy o tomto čase prísť na polhodinku k nemu. Knecht ešte nikdy nebol uňho sám a s údivom prijal tento príkaz. Na dnes mu majster predložil objemný list, návrh, čo prišiel od akéhosi organistu, bol to jeden z tých nespočetných návrhov a preveriť ho patrilo k práci najvyššieho herného úradu. Šlo pritom zväčša o žiadosti, aby do archívu prijali novú tému: niekto napríklad zvlášť presne rozobral a prepracoval dejiny madrigalu, odhaliac v jeho vývoji oblúk, ktorý hudobne a matematicky znázornil tak, aby ho mohli prijať do jazykového pokladu hry. Iný zasa preskúmal latinčinu Julia Caesara, pokiaľ ide o jej rytmické vlastnosti, a objavil v nej nápadné zhody s výsledkami dobre známych výskumov intervalov v byzantskom cirkevnom speve. Inokedy akýsi rojko vynašiel novú kabalu k notovému písmu pätnásteho storočia, ani nehovoriac už o búrlivých listoch scestných experimentátorov, ktorí z porovnania Goetheho a Spinozovho horoskopu odvodili udivujúce Závery a prikladali k nim zavše aj veľmi pekne a názorne pôsobiace viacfarebné geometrické nákresy. Knecht sa horlivo pustil do danej predlohy, veď aj on zavše mával v hlave návrhy tohto druhu, aj keď ich nikdy neodoslai; každý aktívny hráč So sklenými perlami sníva o neprestajnom rozširovaní herných Oblastí tak, aby obsiahli celý svet, ba čo viac, ustavične napĺňa toto rozširovanie vo svojich predstavách a v súkromných herných cvičeniach so sklenými perlami, a tie, čo sa pri tom zdanlivo osvedčia, by veru rád šíril nielen súkromne, ale aj verejne. Veď vlastná, najposlednejšia finesa súkromnej hry vysokovyspelých hráčov spočíva predsa práve v tom, že natoľko ovládajú výrazové, nomenklatúrne a formotvorné sily herných zákonov, že do ľubovoľnej hry s objektívnymi a historickými hodnotami vedia zahrnúť aj celkom individuálne, jednorazové predstavy. Istý uznávaný botanik sa raz o tom žartovne vyjadril: „Pri hre so sklenými perlami je určite možné všetko, hoci aj to, že dáka rastlinka sa zhovára s pánom Linném po latinsky.“
Knecht teda pomáhal magistrovi pri rozbore predloženej schémy; polhodina rýchlo ubehla, dostavil sa presne aj na druhý deň, a tak po dva týždne chodieval denne sám, aby pracoval po polhodinke s magistrom ludi. Už v tie prvé dni si všimol, že majster mu aj celkom menejcenné návrhy, nepoužiteľné už na prvý pohľad, dáva napriek tomu kriticky a starostlivo spracovať až do konca; čudoval sa, že majster má na to čas, a pomaly si uvedomoval, že tu nejde o to, aby majstrovi poskytoval službu a odnímal aspoň trocha práce, ale že tieto návrhy, hoci potrebné, mali byť predovšetkým príležitosťou, aby jeho, mladého adepta, magister čo najzdvorilejšie veľmi starostlivo preskúšal. Čosi sa s ním dialo, čosi také ako kedysi za chlapčenských čias, keď sa zjavil majster hudby, a zrazu to zbadal aj na správaní svojich kamarátov, bolo akési plachejšie a dištancovanejšie, inokedy aj ironicko-úctivé; čosi sa pripravovalo, cítil to, lenže ho to blažilo oveľa menej ako kedysi.
Po poslednej schôdzke majster hry so sklenými perlami povedal svojím trocha vysokým, zdvorilým hlasom, veľmi presne zdôrazňovanou rečou, no celkom neslávnostne: „Dobre, zajtra už nemusíš prísť, nateraz sme svoju úlohu skončili, pravda, zanedlho ťa zasa budem unúval. Dakujem za spoluprácu, bola pre mňa veľmi cenná. Napokon si myslím, že by si mal požiadať o prijatie do rádu; nebudeš mať ťažkosti, úrad rádu som už vyrozumel. Tak čo, súhlasíš?“ A vstávajúc pripojil: „Ešte slova len tak mimochodom: ako to už v mladosti býva u väčšiny dobrých hráčov so sklenými perlami, akiste máš sklon našu hru občas používať ako nástroj na filozofovanie. Moje slová ťa samy z toho nevyliečia, napriek tomu ti však hovorím: filozofovať by sa malo len legitímnymi prostriedkami, prostriedkami filozofie. Naša hra nie je filozofiou ani náboženstvom, je to samo¬statná disciplína a svojím charakterom je najväčšmi príbuzná umeniu, je to umenie sui generis. Človek v nej uspeje, ak sa toho bude pridŕžať, a nie, až keď to uzná po stovkách neúspechov. Filozof Kant – dnes je už málo známy, ale to bola hlava – o teologickom filozofovaní povedal, že je ,čarovným lampášom výmyslov mozgu‘. To z našej hry so sklenými perlami urobiť nesmieme.“
Jozef bol taký prekvapený, že od potláčaného vzrušenia túto poslednú výstrahu takmer prepočul. Ako blesk ho premklo: tieto slová znamenajú koniec jeho slobody, záver jeho štúdií, prijatie do rádu a skoré zaradenie do hierarchie. S hlbokým úklonom sa poďakoval a vzápätí sa vybral do waldzellskej kancelárie rádu, kde zistil, že je naozaj zapísaný do súpisu tých, ktorých majú prijať. Ako všetci študenti jeho stupňa poznal už celkom presne rádové pravidlá a spomenul si na ustanovenie, že každý člen rádu zastávajúci úradné postavenie vyššej hodnosti má oprávnenie prijímať do rádu. Nuž vyslovil prosbu, aby túto ceremóniu odbavil majster hudby, dostal preukaz a krátku dovolenku a na druhý deň odcestoval k svojmu priaznivcovi a priateľovi do Monteportu. Dôstojného starého pána našiel prechoreného, no napriek tomu ho uvítal s radosťou.
„Prichádzaš ako na zavolanie,“ povedal starec. „Čoskoro by som už nebol oprávnený prijať ťa do rádu ako mladšieho brata. Zamýšľam totiž zložiť svoj úrad, moje prepustenie už schválili.“
Samotná ceremónia bola prostá. Na druhý deň majster hudby pozval podľa stanov za svedkov dvoch rádových bratov, a ešte predtým Knecht dostal vetu z rádových pravidiel ako úlohu na meditačné cvičenie. Veta znela: „Ak ťa vysoký úrad povolá na nejaký post, vedz: každý postup na tomto úradnom Stupni nie je krokom do slobody, ale do záväzkov. Čím vyšší úrad, tým hlbší záväzok. Čím väčšia úradná moc, tým prísnejšia služba. Čím silnejšia osobnosť, tým zakázanejšia svojvôľa.“