Čarodejnica z Florencie

Najnovší román od svetoznámeho autora

O titule

Mladý európsky cestovateľ so žltými vlasmi, ktorý si hovorí Mogor dell´Amore, mogul lásky, prichádza na dvor skutočného veľkého mogula, cisára Akbara, aby vyrozprával príbeh, ktorý uchváti celé cisárske hlavné mesto. Cudzinec tvrdí, že je synom stratenej mogulskej princeznej Kary Köz, pani Čiernookej, sestry Akbarovho deda Bábura, krásavice s čarodejníckymi schopnosťami, ktorú najprv zajme uzbecký bojovník, potom perzský šach a napokon sa stane milenkou istého Argaliu, florentského žoldniera a veliteľa vojsk osmanského sultána. Keď sa Argalia vráti so svojou mogulskou princeznou domov, očarí ňou celé mesto a začínajú sa veľké problémy.

Ukážka

Posádka pirátskej lode Scáthach, ktorá patrila škótskemu lordovi a pomenovali ju po bájnej bojovníčke a bohyni z ostrova Skye, dlhé roky nerušene plienila a pustošila celé severné pobrežie Južnej Ameriky, no teraz mierila v štátnej záležitosti do Indie. Malátneho čierneho pasažiera z Florencie nehodili do Bielej rieky v južnej Afrike iba preto, že zarazenému loďmajstrovi vytiahol z ucha živého hada a hodil ho cez palubu. Našli ho pod kójou v kajutách na prove sedem dní potom, čo oboplávali Strelkový mys na spodnom okraji afrického kontinentu. Mal na sebe horčicovo žltý kabátec, krátke priliehavé nohavice a dlhý plášť zlátaný zo žiarivých šašovských kožených kosoštvorcov, v náručí zvieral malú cestovnú tašku, spal ako zabitý, hlasno chrápal a nijako sa nesnažil skrývať. Na to, že ho objavia, bol podľa všetkého pripravený a až pridobre si uvedomoval, aký je šarmantný a presvedčivý človek a mocný čarodejník. Napokon, už ho odviezli hodný kus cesty. Ukázalo sa, že je naozajstný kúzelník. Zlaté mince premenil na dym a žltý dym zasa na zlato. Džbán s čerstvou vodou prevrátil hore dnom a vyvalila sa z neho záplava hodvábnych šatiek. Niekoľkými kúzelníckymi pohybmi svojej elegantnej ruky rozmnožil ryby a chleby, čo bolo, samozrejme, rúhanie, no vyhladovaní námorníci mu to raz-dva odpustili. Chytro sa prežehnali, aby sa na nich Kristus nenahneval, že si tento novodobý divotvorca uzurpuje jeho postavenie, a hltavo sa pustili do nečakane bohatého, aj keď teologicky pochybného obeda.

Jeho čaru okamžite podľahol aj sám škótsky lord George Louis Hauksbank z rodu Hauksbankovcov – čiže, ako hovoria Škóti, Hauksbank z Hauksbanku, šľachtic, ktorého si neslobodno pliesť s menej urodzenými Hauksbankovcami –, keď mu tohto šašovského votrelca priviedli do kajuty, aby nad ním vyniesol ortieľ. V tom čase si tento mladý tulák hovoril Uccello – „Uccello di Firenze, kúzelník a učenec, k vašim službám“, povedal dokonalou angličtinou, pričom ako rodený aristokrat vystruhol hlbokú poklonu a doširoka rozhodil ruky. Lord Hauksbank sa usmial a privoňal k svojej navoňanej šatke. „Aj by som ti uveril, čarodejník,“ odvetil, „keby som nepoznal maliara Paola, ktorý má rovnaké priezvisko, pochádza z rovnakého mesta a v dóme vášho mestečka namaľoval trompe-l´oeil fresku na počesť môjho predka sira Johna Hauksbanka, známeho ako Giovanni Milano, žoldniera, bývalého florentského generála, víťaza bitky pri Polpette, a keby ten maliar nebol už dlhé roky mŕtvy.“ Mladý tulák nesúhlasne tľoskol jazykom. „Ten nebohý maliar určite nie som,“ vyhlásil a zaujal pózu. „Zvolil som si tento pseudonimo di viaggio, pretože v našom jazyku to znamená vták a vtáci sú najväčší cestovatelia na svete.“

Vtom si vytrhol z hrude sokola s čiapočkou na hlave, zo vzduchu vykúzlil sokoliarsku rukavicu a podal ich ohromenému statkárovi. „Sokol pre lorda Hauksbanka,“ povedal obradne, a len čo si lord Hauksbank natiahol rukavicu a vták si na ňu sadol, luskol prstami ako žena na milenca a na úžas škótskeho lorda vzápätí vták aj s rukavicou zmizol. „Okrem toho,“ pokračoval kúzelník a vrátil sa k svojmu menu, „v našom meste je toto slovo, tento skrytý vták eufemistickým označením mužského pohlavného orgánu a ja som na ten svoj patrične hrdý, no nie som taký nezdvorilý, aby som vám ho tu ukázal.“ „Ha! Ha!“ hlasito sa zasmial lord Hauksbank z Hauksbanku, ktorý obdivuhodne rýchlo znovu nadobudol svoj pokoj. „Aspoň niečo máme spoločné.“

Tento Hauksbank z Hauksbanku bol svetaskúsený muž a oveľa starší, ako sa na prvý pohľad zdalo. Oči mal jasné a kožu čistú, hoci už uplynulo najmenej sedem rokov, čo oslávil štyridsiatku. Bol známy svojím šermiarskym umením, silu mal ako býk, na plti sa doplavil až k prameňu Žltej rieky pri jazere Kar Ku, kde zo zlatej misy jedol dusený tigrí penis, v kráteri Ngorongoro lovil biele nosorožce a vyliezol na všetkých dvestoosemdesiatštyri štítov škótskeho pohoria Munros, počnúc Ben Nevisom a končiac nedostupným vrcholom v Sgurr Deargu na ostrove Skye, domove Scáthach Hroznej. Kedysi dávno sa Hauksbank pohádal na hrade so svojou manželkou, drobnou uvrešťanou ženičkou s kučeravými ryšavými vlasmi a čeľusťou ako holandský luskáčik, nechal ju na vysočine, aby chovala čierne ovce, a vybral sa hľadať šťastie ako jeho predkovia. Bol kapitánom lode v Drakeových službách a v Karibskom mori okrádali Španielov o americké zlato. Vďačná kráľovná sa mu odmenila úradom veľvyslanca, ktorý teraz zastával; mal ísť do Hindustanu, kde si mohol nahrabať a ponechať akékoľvek bohatstvo, ktoré sa mu podarilo získať, či už to boli drahokamy, ópium alebo zlato, pokiaľ odovzdá kráľovi osobný list od Gloriany a prinesie domov Mogulovu odpoveď.

„V Taliansku hovoríme Mogor,“ povedal mu mladý iluzionista. „Ktovie,“ pridal sa lord Hauksbank, „ako sa to slovo vo všetkých tamojších jazykoch krúti, zauzľuje a ohýba.“