Čo nepoznáme z histórie II.

O titule

Kniha obsahuje niektoré závažné pohľady na históriu. Väčšinou máme len plytký obraz o histórii národov, o ich zmýšľaní a živote. Aby sme vedeli pravdivo hodnotiť epochy, storočia, zmýšľanie, obdobie pohanstva a význam kresťanstva, je potrebné poznať súvislosti. Dozviete sa pravdu o svetlých i tmavých stránkach histórie. Možno vám kniha ponúkne nepoznané alebo pripomenie zabudnuté. Istotne však hovorí o svetle, ktoré sa rozsvietilo v dejinách cez kresťanstvo, Cirkev, cez Ježiša Krista.

Ukážka

Záhaľčivý človek pohŕda Božími príkazmi. Je pre ľudí ako ocot pre zub a dym pre oči (pozri Jansen, s. 408).

Cirkev učila, že práca je prameňom výživy. Práca, a nie majetok, tvorí hodnoty. Obchod nerozmnožuje priamo národné hospodárstvo, on iba dáva z ruky do ruky už utvorené dobrá. Obchodom, ktorý sa zneužíval, vzdelaní veriaci pohŕdali. Napríklad Erazmus hovoril, že kšeftársky obchod, ktorý neslúži občanom, ale len zbohatnutiu, je „verächtlichste aller Gewerbe“ – že je to remeslo hodné najväčšieho pohŕdania. Cirkev stále ujasňovala svoje stanovisko k hospodárskym, finančným a sociálnym otázkam. Historik Jansen napríklad píše, že Cirkev odsudzovala predovšetkým úžeru, pokiaľ ide o úroky. Odsudzovala úžeru ako „osobitnú formu zbojstva“. Hlásala, že práca jediná tvorí hodnoty a že peniaze ako také samy osebe sú neplodné. Nemožno chcieť žiť zo samotných peňazí na základe úžerníckych úrokov. Zákazom pôžičiek na úroky chcela Cirkev položiť hrádzu úžere (Jansen, 414).

No Cirkev nielenže zakazovala úžeru a úžernícke úroky, ale podnikala aj pozitívne kroky, ako vyjsť v ústrety ľuďom, ktorí potrebovali pôžičku. Zriaďovali sa tzv. Montes pietatis – „hory zbožnosti“, ktoré požičiavali peniaze núdznym len za protihodnotu prevádzkových nákladov (pozri napríklad Händemann, Studien der romanischen kanonistischen Wirtschafts- und Rechtslehre, Berlín 1874, s. 460).

Cirkev sa vyjadrovala aj k stanoveniu cien, samozrejme, len zásadne. Nemala možnosť zasahovať priamo do obchodných a hospodárskych pomerov. No Cirkev i v týchto storočiach tvrdila, že spravodlivá cena sa má určovať nie podľa náhodnej nominálnej ceny trhu, podľa hesla čo najväčšieho zisku, lež jedine podľa reálnej hodnoty a podľa výrobných nákladov. To bola zásada sv. Tomáša: „Si praetium excedat quantitatem valoris rei, tollitur justitiae aequalitas“ – Ak cena prevyšuje množstvo hodnoty samotnej veci, ruší sa rovnováha spravodlivosti. To bolo dôležité najmä pri tovaroch dennej spotreby, keď išlo o obživu atď. Kto skupoval zbožie, mäso a víno, aby ich ceny vyhnal dovysoka a na účet iných zarobil peniaze, bol podľa cirkevného práva verejný zločinec. „Treba ho tvrdo donútiť k spravodlivej cene, lebo dobro všetkých je prednejšie a treba mať ohľad najmä na chudobnejších,“ písal Tritemius. A dodával, že cenové prechmaty treba vykoreniť naj¬tvrdšími trestami. Ochrana slabých proti premoci boháčov bola podľa Cirkvi prvou úlohou štátu. Bol to postoj hodný všetkej úcty.