Radostná premena (2)

O titule

V slovenčine vychádza už tretia veľmi praktická knižka od Ignacia Laraňagu – duchovný sprievodca s jasným a hutným obsahom. Má názov Radostná premena 2., a to preto, lebo obsahovo úzko súvisí s knižkou: Radostná premena. Duchovná cesta stotožnenia sa s Kristom.

Podľa autora ide o veľmi praktickú metódu, ktorej cieľom je opísať jednotlivé etapy výstupu k Bohu. Túto duchovnú cestu autor rozdeľuje do štyroch na seba nadväzujúcich etáp. Charakterizuje princípy a hlavné črty modlitby, ktorá vyvoláva potrebu očisty a askézy, aby sa človek mohol priblížiť k Bohu. Na začiatku cesty Boh prenecháva iniciatívu ľudskej duši, ktorá sa však postupne odovzdáva jeho pôsobeniu, až napokon sám Boh bez prekážok pôsobí v ľudskom živote. Autor nás učí, ako to každý z nás môže dosiahnuť v rytme každodenného života.

Vyšlo aj: Radostná premena. Duchovná cesta stotožnenia sa s Kristom.

Ukážka

Zlaté pravidlá pre každé modlitbové úsilie sú:

▪ úsilie áno, násilie nie;

▪ nádej áno, ilúzie nie;

▪ no predovšetkým trpezlivosť a vytrvalosť!

Je nemálo tých, čo sa utiekajú k modlitbe v ilúzii, že budú zakúšať silné dojmy a mimoriadne pocity. Čas beží a nedeje sa nič z toho, čo títo ľudia očakávali, ukolísavajúc sa v ilúziách. Preto znepokojnejú. Netrpezlivosť čoskoro prepuká do násilnosti, a keď neprichádza to, čo im ilúzia sľubovala, snažia sa to dosiahnuť nasilu. Prechádzajú cez veľký vnútorný nepokoj alebo zlosť z veslovania, ako hovorí sv. Terézia z Avily. Toto vnútorné násilie nevyhnutne vyústi do neschopnosti účinne a harmonicky pokračovať v modlitbe. Táto neschopnosť sa napokon končí v úplnej frustrácii.

Na životnej ceste neprestajne narážame na duše, ktoré sú v skrytosti svojho srdca sklamané z Boha.

Každá ilúzia končí v dezilúzii, falošná nádej v sklamaní. Je preto potrebné vedieť formovať dospelé a duchovne zrelé osobnosti. Nie vždy sa ľudská alebo psychologická zrelosť spája s duchovnou zrelosťou. Často stretáme ľudí, ktorí sa vo svojom živote správajú vcelku vyrovnane, ba dokonca mimoriadne stabilne, no sú veľmi nestáli v Božích veciach.

Sú ľudia, ktorí sa často vyjadrujú slovami ako: „Dokázal som to!“; „Nedokázal som to!“, „Stretol som sa s Bohom“; „Nestretol som sa“. Svätý Augustín hovorí: „Pracoval? Tak dosiahol. Hľadal? Tak našiel. Nezabúdaj, že kto chce nájsť, musí hľadať“. Potrebujeme teda kritériá, aby sme mohli utvárať apoštolské osobnosti.

Prvým kritériom je odovzdanosť Bohu. To však zároveň predpokladá venovať sa modlitbe na sto percent. Môžem sa rád modliť v izbe alebo v prírode; možno mi pomáha začať týmto cvičením a zakončiť inak. Životná skúsenosť ma azda naučila, že ak sa takto modlím, cítim sa dobre. Vynaložím teda maximálne možné úsilie, aby som sa modlil účinne. No o výsledok tohto úsilia, o ten sa nemám starať, ale s dôverou ho treba ponechať na Pána a zachovať si pokojné srdce.

Druhé kritérium: život s Bohom, život viery. Stále v nás rezonuje: „Veľa emócií – výborná modlitba!“; „Žiadne emócie – žiaden výsledok.“ Mnoho je tých, čo z času na čas upadnú do klamnej pasce takého hodnotenia modlitby. Preto treba neúnavne opakovať základnú vec: život s Bohom je životom viery. A viera pozostáva z tichých, tmavých, vyprahnutých ciest. To je normálne. Emócie, sprevádzané pohnutím a slzami, patria do krízových situácií.

Tretie kritérium dopĺňa druhé, ktoré sme práve vyslovili:

▪ Viera neznamená cítiť, ale vedieť.

▪ Nie je emóciou, ale presvedčením.

▪ Nie sú to city, ale istota.

Pocit nás klame, poznanie nie. Keď slnko zastrú oblaky, ty ho síce nevidíš, ale vieš, že nad nimi žiaria jeho lúče. Poznanie nás neklame, pocit hej. Pečeň necítiš, ako funguje v tvojom organizme, ale vieš, že rovnomerne pracuje.

Emócie nie, presvedčenia áno. To neznamená byť proti emóciám. Chceme len povedať, že nie sú spoľahlivým kritériom Božej prítomnosti.